Oddychovať je dôležité vždy, keď sa cítime unavení

Milujem svoj život a tie všetky vymoženosti, ktoré ponúka. Sú tu, všade naokolo, no uvidíš ich až keď naozaj otvoríš oči. Tak otvor oči. Urob si čas. Veľmi málo času investujeme do týchto maličkostí. Rozpoviem vám krátky príbeh. 

Poslednú dobu som mala pocit, že nič nestíham. I keď som vďačná za môj štandard, pre niektorých nadštandard, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Možno sa to zdá, že lietam si hore, no sú dni, kedy ozaj padám z nôh. Môj úsmev a z veľkej časti neustále dobrá nálada sú skutočné, ale občas nevládze telo a občas nevládze myseľ..čo vtedy, keď nevládze duša? Asi sa k tomu aj dopracujem, ale najskôr budem pokračovať v príbehu.

Som asi jeden z mála ľudí, ktorý hľadá vo všetkom "zlom" čosi dobré, ale taká už raz som. V mojom prvom článku som písala o čomsi podobnom, ako si vychutnávam momenty, napríklad aj chvíle v zápche, počúvam hudbu, len tak nasávam tú chvíľu samoty alebo len tak proste som a úplne sa uvoľním pri tomto presune z bodu A do bodu B, častokrát aj z bodu B do bodu C a aj D, a aj E. Sú aj také dni. 

Posledné dva dni som naozaj veľa premýšľala. Ako som už vyššie spomenula, poslednú dobu, je to všetko také "LTT" (len tak tak). Ráno - vstanem, sprcha, ak-tak raňajky, vyvenčím psa, v zápche do práce, aj keď nie je zápcha, z čoho sa samozrejme aj ja teším, tak ono sa to vždy nejako aj tak vytvorí, aj keď je to sto metrov do office-u, a aj tak je to "LTT", ako keby mi niečo neprialo alebo čo. Už naozaj neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. V práci je toho veľa, častokrát nestihnem ani obed, ak áno, aj ten je "LTT". Skončiť vtedy, kedy skončiť mám alebo by som mohla? Kďeže! Ono sa to aj tu v poslednej dobe nejako vždy chtiac-nechtiac posunie a odchádzam "LTT" načas :) samozrejme, občas si to situácia pýta.

Ponáhľam sa domov, aby som vyvenčila psa, je mi to tak strašne ľúto. Ach, je mi tak ľúto, že ten čas s ním vonku v poslednej dobe len tak "zbúcham". Nie naschvál, och nie, verte, že by som chcela byť s ním viac. Veď keď sa venčí on, "venčím sa" aj ja. Prechádzka, on, ja a loptička. Ale nejako to posledné dni nejde. Utekám domov, dám mu čerstvú vodu, granule, zbalím sa a utekám do posilňovne, behať alebo twerkovať. Ženy, odporúčam! Twerkout oceníte nie len vy, ale aj vaše polovičky :) ale je to "makačka". 

Zacvičím si, utekám na nákup, prídem domov, sprcha, práčka, vyvešať, poskladať, čosi upratať, navariť a verte-neverte, je minimálne desať hodín večer a ja si ľahnem do postele dúfajúc, že prečítam aspoň jednu-dve strany z knihy, hodím Dinkovi hračku, pozriem si nejaký film, aspoň kúsok, ale kdeže, päť minút a ja spím. V noci som minimálne dvakrát hore, ráno neviem vstať. Nerozumiem. Nakoniec samozrejme vstanem, pretože musím a idem znova to isté. Čím ďalej, tým viac sa mi potvrdzuje, že toto neprežívam sama. Je nás viac. Bohuvďaka, bohužiaľ?

Príde víkend a ja sa snažím dobehnúť to, čo som nestihla cez týždeň. Áno, veľa robí to, že som momentálne na všetko sama, no ale pozrime sa na to takto, čo ak sama ešte dlho budem? Nemám ešte ani deti, dom-dvor, dvoch psov a už mám pocit, že som v jednom kole a nestíham.
A to nehovorím o čase na divadlo, kino, výlet, rodina, krstná dcéra a iné radosti života.
Možno mi niekto povie, aby som obmedzila napríklad cvičenie. Hm. Mohla by som, ale k tomu sa asi čoskoro vyjadrím v najbližšom článku. V krátkosti, ako by som v dnešnom svete povrchnosti vyzerala?
Tento víkend som mala každú noc horúčku, či už svalovú alebo inú, telo s čímsi bojovalo. Odkladala som všetky povinnosti. Veď ako by som mohla takto čosi urobiť? Doslova by som padla z nôh na hubu a to mi veru netreba.
Ani neviem ako a bola tu nedeľa. Veľké plány od rána. No začalo to byť kritické, bolelo ma všetko. Nevedela som vstať. Bola som zúfalá. Chcela som upratať, vyvešať prádlo, naložiť ďalšiu várku, povysávať, pozmývať, ísť von s Dinkom a milión ďalších vecí. V tej chvíli, keď som už nevedela naozaj čo, tak mi susedka Ani napísala, aby sme vyšli na zmrzlinu a možno aj na koláčik do našej obľúbenej kvalitnej kaviarničky Lavandú v Rovinke, veď je krásne. Inak, naozaj odporúčam, ak budete mať cestu. Neviem ani ako, šla som. V tej istej chvíli sa mi ozval priateľ, ktorého som nevidela asi polroka, jemu sa ozvala naša spoločná priateľka, ktorú som nevidela pár mesiacov, že pride za nami, mne sa hneď na to ozvala ďalšia priateľka, že čo robím, že prídu s priateľom na kávu. O nejakú chvíľu nás sedelo v tento krásny deň asi šesť ľudí na terase, popíjali sme kávu, jedli wafle, koláče, mrazené jogurty, smiali sa, rozprávali sa, boli sme aj ticho, oddychovali sme. A to nehovorím o tom, že sa v globále medzi sebou vlastne skoro nepoznali.

Nastala akási súhra energií a celá tá atmosféra bola úžasná. Sedeli sme tam hodiny. Toto som nerobila naozaj dlho. Hodiny robiť jednu vec? V dnešnom rýchlom svete? Mohla som urobiť ďalších päť zmysluplnejších vecí. Ale, v jednom momente som si uvedomila, že moje telo ma prosilo o to, aby som sa zastavila, aby som si oddýchla. Nič nerobila. V konečnom dôsledku to bol nazmysluplnejšie strávený čas za posledné akčné obdobie, vlastne skoro celý deň. 

Doprajte si tento kúsok, ktorý spolu s tými správnymi ľuďmi urobí z obyčajnej chvíle jeden z tých najkrajších momentov, kedy proste môžete len tak byť. 

Tu je odpoveď na moju a možno aj vašu otázku. Prečo sme unavení, nervózni, smutní, uponáhľaní. Veď nie nadarmo sa vraví, "pomaly ďalej zájdeš". Žime, ale neutekajme pritom, radšej sa vkľude prejdime týmto svetom, dňom, životom a budeme vládať aj zajtra. Nie menej, minimálne rovnako alebo viac. Chceme byť ženy, mamy, otcovia, krstní rodičia, priatelia, večné deti svojich rodičov, babky a dedkovia. Budeme sa potrebovať, budeme na to potrebovať samých seba.

Ďalší článok príde čoskoro, bude o láske, pretože tá najviac inšpiruje.