Nič nie je dôležitejšie ako Ty

V mojom poslednom článku som sa zmienila o téme toho ďalšieho. Chcela som vám napísať pár slov o láske. Určite čoskoro napíšem, pretože by bola škoda nezdieľať s vami to, čo v poslednej dobe v tejto sfére cítim a vnímam. 

Určite sa v tom veľa z vás nájde. Situácia sa ale vyvinula inak a chcela by som sa o to s vami podeliť. Je zvláštne akým smerom sa veci občas samé vydajú. Tak tu je pokračovanie môjho príbehu. 

Po krásnom oddychovom dni s ľuďmi, ktorých mám veľmi rada, som si večer v posteli bola istá, že sa ráno zobudím a už bude lepšie. Budem cítiť tú pozitívnu energiu a silu, s ktorou som zaspávala. Opak bol pravdou. Prišlo pondelkové ráno. Ruky a nohy som nevedela presunúť ani o slabých desať centimetrov doľava či doprava. Nakoniec sa mi podarilo nejakým tajomným spôsobom vstať. Všetko bolo znova "LTT". Prišla som do práce a i keď som podala výkon hodný titulu šampióna, bol to boj. Povedala by som, že tá vyčerpanosť ma prinútila "zamakať" viac ako inokedy, aby som ten deň nejako prežila. Pracovný čas doslova preletel. A ja som potom letela domov. Začala som sa báť, veď nie je normálne, aby bol mladý zdravo žijúci človek takto zničený. Zavolala som šéfovi, vysvetlila mu situáciu a oznámila som mu, že v utorok už neprídem a idem lekárovi. Zvyšok pondelka si pamätám len matne. Ďalší deň som k tomu lekárovi ozaj šla. Opýtal sa ma, čo mi je a ja som zostala na pár chvíľ len sedieť v šoku a bola som ticho. Po troch sekundách som len jasne povedala, že som proste vyčerpaná.
Vyšetrili ma. 

A tak je tu už štvrtok, prší, a ja čakám do piatku doma na výsledky a mám príkazom jednoducho oddychovať. Som si vedomá toho, že si za to môžem sama. Chcem toho vždy asi veľa naraz. Chcem to stíhať, ba dokonca s tým, aby všetko "to" bolo stopercentné. Nejde to. Proste to jednoducho nejde. Utorok bol rýchly, lekár v tieto dni pracuje v poobedňajších hodinách, tak som sa tam zdržala. Domov som prišla podvečer. Mala som trocha zmiešané pocity. Nie som typ, čo maľuje čerta na stenu, ale nebolo mi všetko jedno. Snažím sa byť a vlastne aj som viac pozitívna ako negatívna.  

So švagrinkou a ich malinkou Lili mávame čokoládové utorky v už spomínanej kaviarničke Lavandú. Je to vedľa bytovky, v ktorej bývam, tak som si povedala, že ich spoločnosť mi len pomôže, prídem na iné myšlienky a som zároveň aj blízko svojho "pelieška". Pomohlo, čas s dobrými ľuďmi, priateľmi, rodinou je na nezaplatenie, dodáva to energiu a dieťa stonásobne. Prišla som domov a šla som rovno spať. Prišla streda. 

Najskôr som len chodila po byte a premýšľala ako sa to robí. Ako sa robí to ničnerobenie. Začala som nenápadne utierať poličky, prať, vysávať, zmývať, variť. Aj tak som urobila všetko. Ach, tá hyperaktivita. Alebo je to len zvyk neustále niečo robiť?! Byť stále v strese? V pohybe? Cítim tlak. Ach, tento rýchly svet. Okrem toho, že som naozaj urobila všetko, konečne prišla príležitosť ísť s Dinuškom na dlhšiu "loptičkovú" prechádzku. Krása, úplne som sa vypla. 

Začala som si to v podstate aj dosť užívať. Len ja, Dinko, prázdna ulica, krásny deň a tá žltá loptička. Prišla som domov, všetko to vo mne vyvolalo veľký kľud, zapálila som si sviečky a pustila sa do ničnerobenia.
A bolo po strede, zbehla veľmi rýchlo.

Je tu štvrtok alebo ako sa to dnes volá? Malý piatok? Od rána prší a ja sa znova pýtam, ako vyzerá to ničnerobenie v takomto počasí? 

A tu to prišlo! 

Vstala som z postele, otvorila okno a zrazu som sa do nej bez váhania vrátila, prikryla sa až po nos a našla som odpoveď na svoju otázku. Takto! Nemusím nič. Dinko vyzeral podobne. Keď som sa pohla a náhodou som do ňho "šťuchla", ach, keby ste tak mohli vidieť jeho pohľad vraviaci "Ešte dlho moja? Spím! Nevadí Ti?", až som sa mu chcela ospravedlniť. (Smiech) Bol dnes rozkošný a bol naozaj rád, že je jeho panička doma s ním a že sa takto povaľujeme. Začala som byť rada aj ja, naozaj. Po hodinke kukania do blba a jedným očkom na seriály v TV som sa odhodlala na rýchlo-venčenie Dinka, ale tentokrát sa sám ponáhľal späť do postele.

Bol spokojný, kľudný a lenivý, obaja sme boli. Po návrate domov som otvorila chladničku a môj relaxačný pobyt doma pokračoval. Dopriala som si nádherné raňajky. Káva mi chutila ako nikdy predtým. Raňajkovala som po dlhej dobe v posteli. Čítala, driemala, písala, kreslila, čítala, pozerala Monka, znova driemala, písala, kreslila, jedla a tak to bolo celý deň. 

Záver z tohto všetkého znova je, že treba aj oddychovať. Musíme si to dopriať, naozaj. Ja viem, ten čas letí, svet sa točí a život letí nenormálnou rýchlosťou. Chceme byť úspešní, bohatí, fit, žiť rodinou, priateľmi, dopriať si zábavu, stíhať aj naše hobby. Ale zabúdame na jednu dôležitú vec, chceme byť zdraví. Podľa mňa ani nevieme ako veľmi. Zistíme to vždy až vtedy, keď máme nejaký, i keď malý, zdravotný problém. Si jediné, čo máš, tak si to naozaj váž a cti svoje pocity. Ak cítiš únavu, oddychuj, všetko počká. 

Nič nie je dôležitejšie ako Ty. Byť zdravý neznamená chodiť každý deň a ani každý druhý deň do fitka. Neznamená to jesť len bio alebo všelijaké fit záležitosti. Náš stav je z veľkej časti o psychickom a duševnom stave. Staráš sa o telo? No nezabúdaj na myseľ a ducha. Viem, znie to spirituálne, ale záleží od uhla pohľadu. Je to naša súčasť tak či tak. Niekto to vníma viac a niekto menej. Ale v každom to je. Nehazardujme so svojím zdravým. Našu pohodu ovplyvňuje aj láska, partnerský život. Rodina a priatelia. Ich problémy, naše problémy a trápenia. Práca, úspech aj neúspech, peniaze, hypotéky, účty, deadline-y, meeting-y, čas. Ale je to aj ticho, ktoré nenormálne lieči. Je to spánok. Je to čítanie. Varenie. Je to aj ničnerobenie. Len tak proste byť. Žiť. Ako ja dnes. Neviem ako dopadnú výsledky. Ale dnešok mi pomohol. Oddýchla som si. Oddýchli si telo, myseľ a aj duch.

Najbližšie prídu sľúbené slová o láske a vzťahoch. Aj to veľmi ovplyvnilo v poslednej dobe môj život. 

Majte krásne dni! :)